Hernou dizjanérkou Dys4ie je Anna Anthropy, ktorá sa pomocou tejto minihry snaží hráčovi alebo hráčke sprostredkovať jej podstúpenie hormonálnej substitučnej terapie používanej pri zmene pohlavia. Samotný názov odkazuje k „gender dysphoria“ teda k nespokojnosti s vlastným anatomickým pohlavím. Anthropy ako transexuálka MtF (male to female) mala silnú motiváciu k vytvoreniu tejto hry. „Because I’m tired of looking at games and not seeing myself in the reflection. […] To remind people that games can be larger than what we accept that they are.”[1] V prípade Dys4ie sa teda jedná o autobiografickú hru, ktorá spracováva už spomínané obdobie ako akýsi katalóg zážitkov.
Hra pozostáva zo štyroch kapitol, kde jednotlivé zábery alebo situácie reprezentujú konkrétne Annine zážitky, avšak nemajú za cieľ reprezentovať skúsenosti transexuálov všeobecne ako uviedla v autorskom komentári pod oficiálnou verziou Dys4ie. Každá zo situácií má len obmedzený čas na zobrazenie. Ten začne ubiehať po pochopení princípu, čím sa Anthropy podarilo odvrátiť pozornosť od hrateľnosti a zacieliť pozornosť na obsah zdelenia. Rovnako dobre by mohla takáto mechanika ilustrovať obmedzený čas, ktorý na jednotlivé zmeny počas terapie život ponúka a tým priblížiť nielen ohraničený čas ale aj problematiku vyrovnávania sa s týmito zmenami.
Prvou z kapitol je Gender bullshit, ďalej nasleduje Medical bullshit a Hormonal bullshit. Poslednou je It getts better?, ňou však nič nekončí, pre Anthropy naopak začína. Tieto názvy dosť jasne naznačujú obsah. Kým v prvej časti môžeme vidieť boj s vlastným pohlavím, napríklad v podobe výroku “These “feminists” don’t accept me as a woman”, kde na Annu zobrazenú ako štít tieto “feministky” útočia, v časti poslednej aktívne sledujeme zmenu avataru v zrkadlách z chobotničky na postavičku ženy sprevádzanú vyjadrením “Sometimes I can almost see myself as beautiful as my girlfriend says I am.”
Pozoruhodným prvkom tejto hry je práve obmieňanie avatarov. Anthropy sa tým podarilo demonštrovať aké nekonzistentné bolo vnímanie jej vlastného tela počas tohto obdobia. Takúto premenu avatarov možno pozorovať nielen v scéne so zrkadlami. S každou nasledújucou scénou sa avatar mení, nemožno vidieť hneď za sebou dva rovnaké, i keď sa niekedy tvarovo opakujú. Veľmi pekná je napríklad reprezentácia v podobe kačičky ako odkaz k Ugly duckling alebo jediná ružová postava spomedzi sivých. Samostanou kategóriou je v tomto prípade variácia na Tetris, ktorá sa objavuje viackrát. Avatary v podobe dielov z tetrisu pre svoj neštandardný tvar nemôžu prejsť určenými výrezmi, čím pripomínajú postavenie transexuálov v heteronormatívnej spoločnosti. Táto asociácia je výrazná je najmä v úvode a na konci hry a zapadá do konceptu pixelovej grafiky. Na takejto úrovni hra komunikuje s hráčkou pomocou pomerne jednoduchej grafiky oplývajúcej pútavými farebnými kontrastmi, ktoré však po opakovanom hraní pôsobia mierne epilepticky, obzvlášť ak zvážime rýchly sled jednotlivých záberov.
Rovnako výraznou vrstvou Dys4ie je popri vizuálnej aj tá zvuková. Postarala sa o ňu Liz Ryerson, ktorú možno nájsť pod pseudonym ella guro. Sámotná hudba je síca pútavá, ale inovatívnejšie bolo použitie zvukových efektov, ktoré vytvorila Anthropy vlastnými ústami. Pridala tak nezanedbateľný osobný rozmer aj v zvukovej podobe. Z celkového pohľadu je tak Dys4ia pôsobivá svojím abstraktným vyhotovením ako v rovine obsahovej tak aj audiovizuálnej. Jej najväčší prínos ale leží v spracovaní okrajovej témy transexuality, ktorú aj nám "smrteľníkom" aspoň čiastočne priblížila a možno aj otvorila priestor pre podobné projekty. Dys4iou teda nič nekončí. Jej voľným pokračovaním bude Dy5phoria, ktorá má ilustrovať obdobie po hormonálnej liečbe ako akási piata kapitola. Zaujímavosťou je, že v Dy5phorii je avatar už nemenný.
[1] ANTHROPY, Anna. Why I Make Games: we ask 21 of the world’s leading developers about what motivates them. In Edge. Uverejnené 25.9.2012. Získané 5.11.2013.
No comments:
Post a Comment