Pippin Barr: Art Game (analýza hry)

"Experience the exhilaration of making art you really believe in! Experience the agony of rejection by the curatorial team! Consider selling out and just making what people seem to want! Change your mind again and follow your dreams! Be a star of the art world! Be a horrible failure! Be an artist!"

(anotácia hry)

Art Game je hrou na umelca – výtvarníka. Je to jednoduchá – priam skratkovitá, jemne humorná a ironická hra, ktorá ponúka hráčovi zážitok zo súčasného sveta umenia (pozn.: pojem „svet umenia“ zaviedol Arthur Danto vo svojej eseji The Artworld). Táto myšlienka – priblíženie fungovania súčasného sveta umenia (či umeleckého priemyslu) – je v hre (rovnako ako v anotácií hry) veľmi výrazná a jasná.

Umelec vytvárajúci umelecké diela, do ktorých vkladá snahu, premýšľa nad ich realizáciou i nad ich posolstvom (v hre v podobe vymýšľania názvu diela) je prvým článkom reťazca tvoriaceho popisované umelecké prostredie. Druhým článkom je kurátor, ktorý je v roli posudzovateľa a hodnotiteľa umeleckého diela, ktorý rozhoduje o tom, čo je a čo nie je vhodné vystaviť na obdiv verejnosti. Tretím článkom je samotná výstava vytvorených diel a rola diváka – pozorovateľa, ktorý necháva umelecké diela na seba pôsobiť a odnáša si ich pôsobenie domov. Art Game prináša hráčovi zážitok z pohľadu umelca, ktorí zažíva radosť, sklamanie, frustráciu, inšpiráciu i pocit zbytočnosti. Práve médium hry nám ako hráčom poskytuje možnosť zažiť celý proces tvorby v dnešnom svete umenia „na vlastnej (digitálnej) koži“.  

Art Game využíva jednoduchosť a dôverne známe prvky (hry). Pozrieme sa ako s týmito znakmi hra pracuje a aké významy v nej nesú.

Začnime grafikou – čierno-biela estetika a pixelová grafika sémioticky naznačujú, že význam toho, čo sa v hre odohráva je pravdepodobne ďalej (či inde) ako v estetickom pôžitku. Mohlo by sa to javiť kontraproduktívne, veď výtvarné umenie až do obdobia moderny (a následnej postmoderny) pracovalo najmä s estetikou zrakového zmyslového pôžitku, s konceptom ľúbivosti. Súčasná estetika (podobne ako Art Game) rezignuje na to, čo sa divákovi páči a význam umeleckého diela hľadá inde. Myslím, že čierno-biela pixelovitosť, v dobe ktorá ponúka realistickú 3D grafiku, akú môžeme obdivovať v mnohých dnešných hrách, v sebe nesie význam a autor hry sa nám tak snaží naznačiť, že zrakový vnem nebude podstatou herného zážitku.

Ďalším náznakom, v ktorom môžeme pozorovať zvýznamnenie myšlienky hry nad jej formou (či dokonca hrateľnosťou) je použitie princípu známych „starých“ (možno priam „oldschoolových“) hier ako sú Snake, Tetris a Space wars v rámci hry. Art Game sa použitím princípov týchto známych hier nepriamo vyjadruje k tomu, že v hre nejde o výkon umelca (v použitých hrách sa víťazstvo meria najvyšším skóre – táto mechanika je však v Art Game odstránená) a rovnako je ich použitím vyjadrené aj to, že v hre nejde ani o umelcovu kreativitu. Ak by cieľom Art Game bolo priblížiť hráčovi pocit, či zážitok toho aké je to byť umelcom, z hľadiska kreativity a tvorivého procesu, pravdepodobne by použila niečo podobné ako môžeme vidieť na stránkach – http://www.jacksonpollock.org/ – kde sa „hráč“ akoby stáva Jacksonom Pollockom a skúša si jeho slávnu metódu drippingu. V analyzovanej hre sa však nič také nedeje. Hráč sa pri pokuse vytvoriť obraz hrá známu hru a jeho neúspech (game over) je zamrazený do „umeleckého diela“. Následne je hráčovi poskytnutá možnosť, aby dielu vytvoril význam (v podobe názvu). Práve táto umelá konštrukcia významu je z môjho pohľadu zaujímavým momentom, v ktorom je tejto prehre (zlyhaniu) ponúknutá druhá šanca a stáva sa súčasťou zbierky umelca. Hráč tak môže experimentovať nielen s vytváraním diela (s nachádzaním akými rôznymi spôsobmi prehrať „minihru“, ktorá je nástrojom tvorby jeho diel), ale tiež môže experimentovať so spomínaným vytváraním významu (a s tým súvisiacej hodnoty) diela.

Čo sa ale deje potom? Hráč-umelec, ktorý má pocit, že vytvoril už dosť diel, že má čo ponúknuť svetu sa odpútáva od plátna – od procesu kreácie – a ide „s kožou na trh“ – volá kurátora. Rola kurátora je v súčasnom svete umenia jednou z najsignifikantnejších, pretože je to práve kurátor, kto posudzuje, čo sa umením naozaj stane a čo nie (pozn. minimálne v prípade, že sa na definíciu toho čo je a čo nie je umenie pozeráme z pohľadu Georga Dickieho a jeho populárnej inštitucionálnej teórie umeleckého diela). Do Art Game rola kurátora vnáša hráčsku neistotu, pretože odpoveď – hodnotenie – diela je zjavne čisto náhodné. Nezáleží na tom koľko času a snahy vložil hráč do tvorby diela, či vymýšľania jeho názvu, hodnotenie kurátora prichádza bez zjavného vzťahu k vyvinutému úsiliu. V tomto momente môže hráč-umelec podľahnúť frustrácií a prestať hru hrať, alebo sa snažiť nájsť nejakú logiku, či kľúč v kurátorovom správaní a testovať rôzne stratégie, alebo nájsť potešenie v tvorbe a nevenovať priveľa pozornosti reakcii zo strany kurátora.

Záver hry je až zarážajúco všedný. V reálnom svete umenia je umelec, ktorému sa podarí (pod dohľadom kurátora) dať dokopy výstavu, odmenený aspoň vernisážou a vyjadrením uznania (či kritiky) zo strany (odbornej) verejnosti. V Art Game vchádza hráč do miestnosti galérie, v ktorej visia jeho (ale nielen jeho) obrazy/sochy a môže si ich znova pozrieť v tomto novom kontexte. Rovnako môže „interagovať“ s ostatnými návštevníkmi, ktorí mu poskytujú v podstate náhodnú spätnú kritiku – niekedy pochvalu, niekedy kritiku, niekedy ničnehovoriace vyjadrenia intelektuálov. Hráč z galérie podľa chuti odchádza a hra tým končí. Bez vyvrcholenia, bez katarzie.            

Hráč si môže vyskúšať ešte druhé dva spôsoby hry – hrať za iného umelca (na výber má tri role: Cicero Sasoon – francúzsky minimalistický maliar v hre reprezentovaný hrou Snake; Alexandra Tetranov – ruská sochárka reprezentovaná hrou Tetris; a dvojica (multiplayer) videoartistov William Edge a Susan Needle, ktorých  reprezentuje hra Space wars) a tam hra naozaj končí.

Barbara Herucová, 362429