Na úvod by som chcel zhrnúť pár informácií o tejto hre, ktorej autorom je George Ing. Ide o RTS (real-time strategy) hru. V roku 2014 vyhrala „Get into Games challenge“ organizovanú známym magazínom EDGE v spolupráci s herným „engine-om“ Unity.George Ing momentálne pracuje v spoločnosti, zaoberajúcej sa hrami na iPady, IfYouCan, ktorá taktiež pracuje s Unity.
Z vyššie uvedenej informácie o výhre v súťaži spoluorganizovanou spoločnosťou Unity môžete predpokladať, že hra bude bežať v rovnakom „engine“ a skutočne je tomu aj tak. Hra beží v Unity a je ľahko dostupná a hratelná cez internet. Jediné čo užívateľ musí spraviť, je stiahnuť si Unity web player.
Na začiatku hry sa presuniete do roku 2029, revolúcia je na spadnutie, ako metaforicky napovedá názov hry, a spoločnosť potrebuje svojho vodcu a tým máte byť práve vy. Ekonomiky krachujú. Ľudia volajú po zmene.Vaša myšlienka má viesť ľudí do lepšej budúcnosti, kde nebude vládnuca vrstva a elita utlačovať obyčajných ľudí. To by stačilo k stručnému načrtnutiu hry a teraz si poďme opísať jak funguje herná mechanika.
Mechanika hry nie je zložitá a ľahko ju pochopia aj hráči z nižších ročníkov. Na začiatku si zvolíte počiatočnú budovu vašich stúpencov, do ktorej sa následne presunú a vtedy hra začína. Umiestnenie je veľmi dôležité, ale prečo vysvetlím až neskôr. A potom ovládate svojich ľudí už iba pomocou ťahu myšky z vašej budovy, kde máte aspom jedného človeka, do cieľovej budovy, kam ich chcete poslať. Obsadzovanie funguje taktiež jednoducho –princípom „kto dá viac“, čo znamená: ak pošlete viac ľudí ako je v cieľovej budove, tak ju obsadíte, inak sa odpočíta počet poslaných ľudí od tých čo sú už v cieľovej budove. Ľudia do herného prostredia, ktorým sú mestá, prichádzajú z okraja mapky takzvanými „tunelmi“ a pripočítavajú sa k budovám, ktoré sa nachádzajú hneď pri tuneloch.Hráč dokončí úroveň práve vtedy, keď sa v meste nevyskytuje žiadna iná skupina / frakcia / protistrana.
Postupom hry saobohatí herná mechanika o ďalšie strategické budovy. Prvou do hry pribudne letisko. Ak obsadíte túto budovu, tak lietadlo bude „zhadzovať reklamné letáky“, čo má za následok obsadenie náhodnej súperovej budovy ponad, ktorou preletí. Ďalej pribudne budova „rozhlas“, ktorá zvyšuje váš vplyv na ľudí a tí sa potom pridávajú častejšie k vašej frakcii ako by tomu bolo normálne. A na koniec pribudne budova metro. Tá sprostredkuváva neustáli prístup protestantov, čo sa dá vysvetliť tak, že sa v nej automaticky zvyšuje počet ľudí.
Prostredie jednotlivých úrovni je vskutku jednoduché, monotónne, no to mu neuberá na kráse, ba naopak si dovolujem tvrdiť, že je navrhnuté geniálne. Budovy sú jednofarebne zfarbené podľa frakcie, ktorá ich ovláda, na bielom podklade mesta, takže tu nie sú žiadne zbytočné detaily, ktoré by zhoršovali prehľadnosť hry. V pozadí hrá melancholická hudba klavíru a je počuť zvuky davu, nepokojov a sirén. Dobývanie budovy sprevádza zvuk kriku a rozbíjania skla, čo sa dá interpretovať ako vyjadrenie násilia, ktoré sa nevyhne poväčšinov žiadnej revolúcií. Podľa mňa je vyjadrenie násilia spojeného z revolúciou potlačené až moc do pozadia hry.
Mechanika hry nie je zložitá a ľahko ju pochopia aj hráči z nižších ročníkov. Na začiatku si zvolíte počiatočnú budovu vašich stúpencov, do ktorej sa následne presunú a vtedy hra začína. Umiestnenie je veľmi dôležité, ale prečo vysvetlím až neskôr. A potom ovládate svojich ľudí už iba pomocou ťahu myšky z vašej budovy, kde máte aspom jedného človeka, do cieľovej budovy, kam ich chcete poslať. Obsadzovanie funguje taktiež jednoducho –princípom „kto dá viac“, čo znamená: ak pošlete viac ľudí ako je v cieľovej budove, tak ju obsadíte, inak sa odpočíta počet poslaných ľudí od tých čo sú už v cieľovej budove. Ľudia do herného prostredia, ktorým sú mestá, prichádzajú z okraja mapky takzvanými „tunelmi“ a pripočítavajú sa k budovám, ktoré sa nachádzajú hneď pri tuneloch.Hráč dokončí úroveň práve vtedy, keď sa v meste nevyskytuje žiadna iná skupina / frakcia / protistrana.
Postupom hry saobohatí herná mechanika o ďalšie strategické budovy. Prvou do hry pribudne letisko. Ak obsadíte túto budovu, tak lietadlo bude „zhadzovať reklamné letáky“, čo má za následok obsadenie náhodnej súperovej budovy ponad, ktorou preletí. Ďalej pribudne budova „rozhlas“, ktorá zvyšuje váš vplyv na ľudí a tí sa potom pridávajú častejšie k vašej frakcii ako by tomu bolo normálne. A na koniec pribudne budova metro. Tá sprostredkuváva neustáli prístup protestantov, čo sa dá vysvetliť tak, že sa v nej automaticky zvyšuje počet ľudí.
Prostredie jednotlivých úrovni je vskutku jednoduché, monotónne, no to mu neuberá na kráse, ba naopak si dovolujem tvrdiť, že je navrhnuté geniálne. Budovy sú jednofarebne zfarbené podľa frakcie, ktorá ich ovláda, na bielom podklade mesta, takže tu nie sú žiadne zbytočné detaily, ktoré by zhoršovali prehľadnosť hry. V pozadí hrá melancholická hudba klavíru a je počuť zvuky davu, nepokojov a sirén. Dobývanie budovy sprevádza zvuk kriku a rozbíjania skla, čo sa dá interpretovať ako vyjadrenie násilia, ktoré sa nevyhne poväčšinov žiadnej revolúcií. Podľa mňa je vyjadrenie násilia spojeného z revolúciou potlačené až moc do pozadia hry.
Veľmi dôležitý prvokom v hreje čas a to obzvlášť ak dôjde k jeho zrýchleniu. Ako aj v reálnom živote, tak aj tu, ľudia ešte nevedia, ako sa teleportovať a preto prechod z miesta A na miesto B trvá nejaký čas. A tu vstupujú do hry aj prekážky v podobe riek. Čas ponúka veľa rôznych možností taktizovania, no do hry je taktiež zabudovaná funkcia zrýchlenia času, čo pri náročnejších úrovniach zabije skoro akékoľvek snahy o taktizovanie a prinesie chaos, keď sa snážite preklikať k víťazstvu. Táto funkcia je podľa mňa viac na škodu ako k užitku. Uberá hráča o herný zážitok a znižuje aj dobu prejdenia hry, čo je škoda.
Hra využíva vložený narrativ, - princípom celej hry je prechádzanie jenotlivých úrovní – obsadzovanie miest, a funkciu narrativu zastáva len text medzi samotnými levelmi, ktorý je jediným zdrojom príbehu, avšak na vyjadrenie myšlienky to stačí.Každá ďalšia úroveň, je ťažšia ako ta pred tým. Pribúdajú súperi a ruku v ruke s tým sa vám zväčšuje aj mesto. V posledných pasážach hry sa môžete na výhru už pekne potrápiť a ak vám príde hra ľahká, existujú pre vás ešte ďalšie dva stupne obtiažnosti.
A to ma vedie k samotnej myšlienke hry. Podľa môjho názoru sa hra snaží vyjadriť ako revolúcia vypadá čistá a pre dobro všetkých, ale každá minca má dve strany, tak aj revolúcia má tú druhú, ktorú sa nám snaží autor interpretovať. Napríklad v momente, kde príbeh hovorí o tom ako militanti obsadily banku a zkonštatovanie, že by bolo nefér, keby som zato nič nemal, ako líder povstania.
Ďalej ma zaujala idea ľudí v hre, konkrétne to akým spôsobom sa pridávajú k rôznym skupinám. Hra jemne naznačuje ako nás v dnešnej dobe ovládajú masmédia.Hra nám ukazuje ako ľahké je zmanipulovať ľudí a zároveň aké ťažké je kráčať proti „stádu“.Jednotlivý ľudia v hre mi pripadajú ako ovečky, ktoré pasie nejaký pastier – vodca so svojou ideológiou; a nemajú vlastný názor. Ako obyčajný hráč neuvažujem, že čísla na budovách sú „skutoční“ ľudia, ale znamenajú pre mňa iba akýsi nástroj, s pomocou ktorého dosiahnem víťazstva.
Dovolím si tvrdiť, že One Minute To Midnight je pozoruhodná hra, ktorá vyniká svojou jednoduchosťou ako aj originalitou. Jediné čo by som jej vytkol je až moc veľká lineárnosť a implementovanie narrativu len a len pomocou textu medzi hraním. To dosť uberá na predaní myšlienky medzi hrou a hráčom, čo je dosť škoda, na koľko je tu priestor na vylepšenie. A na záver pridávam vyjadrenie autora, ktoré objasňuje čo sa snažil vyjadriť svojou hrou: “One Minute To Midnight provides an ironic twist on the idea of protest as a force for good, depicting the player’s campaign for social reform in the year 2029,” Ing says. “Told through direct narration, it serves as an allegory about the dangers of populism and reactionary thinking.” (EDGE). To sa dá preložiť ako: „One Minute To Midnight poskytuje ironický pohľad na myšlienku revolúcie ako sily dobra, znázorňujúc hráčovu kampaň ako spoločenskú reformu v roku 2029... slúži ako alegória o nebezpečenstvách populizmu a reakčného myslenia“.
Hra využíva vložený narrativ, - princípom celej hry je prechádzanie jenotlivých úrovní – obsadzovanie miest, a funkciu narrativu zastáva len text medzi samotnými levelmi, ktorý je jediným zdrojom príbehu, avšak na vyjadrenie myšlienky to stačí.Každá ďalšia úroveň, je ťažšia ako ta pred tým. Pribúdajú súperi a ruku v ruke s tým sa vám zväčšuje aj mesto. V posledných pasážach hry sa môžete na výhru už pekne potrápiť a ak vám príde hra ľahká, existujú pre vás ešte ďalšie dva stupne obtiažnosti.
A to ma vedie k samotnej myšlienke hry. Podľa môjho názoru sa hra snaží vyjadriť ako revolúcia vypadá čistá a pre dobro všetkých, ale každá minca má dve strany, tak aj revolúcia má tú druhú, ktorú sa nám snaží autor interpretovať. Napríklad v momente, kde príbeh hovorí o tom ako militanti obsadily banku a zkonštatovanie, že by bolo nefér, keby som zato nič nemal, ako líder povstania.
Ďalej ma zaujala idea ľudí v hre, konkrétne to akým spôsobom sa pridávajú k rôznym skupinám. Hra jemne naznačuje ako nás v dnešnej dobe ovládajú masmédia.Hra nám ukazuje ako ľahké je zmanipulovať ľudí a zároveň aké ťažké je kráčať proti „stádu“.Jednotlivý ľudia v hre mi pripadajú ako ovečky, ktoré pasie nejaký pastier – vodca so svojou ideológiou; a nemajú vlastný názor. Ako obyčajný hráč neuvažujem, že čísla na budovách sú „skutoční“ ľudia, ale znamenajú pre mňa iba akýsi nástroj, s pomocou ktorého dosiahnem víťazstva.
Dovolím si tvrdiť, že One Minute To Midnight je pozoruhodná hra, ktorá vyniká svojou jednoduchosťou ako aj originalitou. Jediné čo by som jej vytkol je až moc veľká lineárnosť a implementovanie narrativu len a len pomocou textu medzi hraním. To dosť uberá na predaní myšlienky medzi hrou a hráčom, čo je dosť škoda, na koľko je tu priestor na vylepšenie. A na záver pridávam vyjadrenie autora, ktoré objasňuje čo sa snažil vyjadriť svojou hrou: “One Minute To Midnight provides an ironic twist on the idea of protest as a force for good, depicting the player’s campaign for social reform in the year 2029,” Ing says. “Told through direct narration, it serves as an allegory about the dangers of populism and reactionary thinking.” (EDGE). To sa dá preložiť ako: „One Minute To Midnight poskytuje ironický pohľad na myšlienku revolúcie ako sily dobra, znázorňujúc hráčovu kampaň ako spoločenskú reformu v roku 2029... slúži ako alegória o nebezpečenstvách populizmu a reakčného myslenia“.
Tomáš Korec
433688
No comments:
Post a Comment