Analýza The Republia Times

V hre The Republia Times sa hráč ocitá v úlohe editora národných nových totalitného štátu. Jeho úlohou je filtrovať správy ktoré sa dostanú do novín a tým pádom k ľuďom. Hlavná motivácia je fakt, že štát drží „hráčovu“ manželku a deti na „bezpečnom mieste“ a ich osud závisí od kvality vykonanej práce. V hre existujú dva meratele „skóre“ a to loajalita ľudu voči štátu a počet čitateľov novín. Obe sa dajú zvýšiť vhodným výberom článkov. Loajita sa zvyšuje ak sa k ľuďom dostávajú síce falošné, ale pozitívne správy o tom ako dobre si vláda vedie a počet čitaľov zase rozmanitosťou článkou, ktorých záber siaha od politiky, cez športy, po showbiznis. Články môžu mať rôznu veľkosť, jeden hlavlý čánok, zvyšok menšie alebo veľa rôznych článkov rovnakej veľkosti. Veľkosť článkov mení silu vplyvu daného článku na čitateľov. Članok na viac ako pol strany o tom, ako je vláda Republia úžasná spôsobí väčší nárast loajality, čo dobre reflektuje ako fungujú noviny aj v reálnom svete. Samotný gameplay pozostáva z jednoduchého preťahovania článkov z „feedu“ správ na hlavnú stránku Republia Times. Články sú hráčovi predkladané v náhodnom poradí a často sa môžu v jednotlivých dňoch opakovať. Občas takto vznikne situácia, kedy hráč nemá žiadne pozitívne správy na výber, okrem prepovede počasia. Tento prvok trefne poukazuje na to, že v totalitnom štáte výborne poslúži aj správa pár dní stará, ak má dostatočný efekt na ľudí.

 Hráč ma tak pred sebou morálnu dilemu – blaho jeho rodiny vs pravidvé informácie ľuďom. Táto dilema sa ešte skomplikuje v momente keď sa k hráčovi dostanú cez tajný komunikačný kanál správy od „rebelov“, ktorí žiadajú o jeho pomoc. Tu má hráč na výber ako naloží s informáciami. Tento prvok môže poukazovať na to, že jeden človek má šancu pomôcť zmeniť systém. Tento pocit ale mizne akonáhle sa hráč dostane ku „koncu“ hry – tá totiž končí vždy viacmenej rovnako – smrťou jeho rodiny. V prípade, že hráč je verný svojmu štátu, po istej dobe sa Ministerstvo Médií rozhodne, že noviny sú zastaralé médium a že sa odteraz bude sústrediť na online podávanie informácíí. Týmto sa stáva hráčova práca zbytočná a jeho rodina je, ako som už zmienil, zabitá. Táto mechanika poukazuje na to, že nie len v totaltiných štátoch ľudia ktorí sú pri moci, vidia obačajných obyvateľov ako figúrky ktoré je možné ľahko zneužiť a potom zahodiť. Ak sa hráč rozhodne pomôcť rebelom, eventuálne nastane medzi populáciou prezretie, uvidia pravdu a spustia prevrat. Hra ale z osobného hľadiska pre hráča končí velmi podobne ako v prvom prípade. Rebeli totiž po získaní moci hráča posadia do tej istej pozície, len s malými rozdielmi – nový názov novín, noví panovncíci, nová menželka a deti, ale ten istý princíp filtrovania informácií. V tejto časti hry sa autor môže snažiť poukázať na to, ako moc mení ľudí, ktorí mali pôvodne čestné myšlienky, a že ľudia pri moci sú jedného typu, mení sa len ich výzor a mená. Táto bezvýchodiskovosť celej situácie je k tomu všetkému podtrhnutá nápisom na tlačítku, ku ktorému sa hráč dostane po dosiahnutí jedného z „koncov“. Žiadna „New Game“, „Try Again“ ani „Game Over“. Hra vlastne nemá jacný cieľ, hráč si ho vyberá sám nevediac, že to je zbytočné, a že to vždy skončí rovnako. Tlačítko hlási jednoducho „Accept Fate“.


Autor tejto hry všetky tieto koncepty neskôr rozviedol v svojej ďalšej, velmi podobnej hre – Papers, please. Zjavne má k tématike totaltných štátov čo povedať a darí sa mu to. The Republia Times silno zaváňa fiktívnym rokom 1984. Čo presne sa autor touto hrou snažil povedať je otázne. Možno chcel poukázať na fungovanie médií v totalitných štátoch, alebo na to, že nezaleží na tom, kto je pri moci a zmena je len ilúzia ale reálne nemožná. A možno len chcel vyjadriť silný fatalizmus jednotlivca a jeho existencie, a že nakoniec nám neostáva nič iné, než „prijať svoj osud“.

Jozef Pidaný, 415796