The End is never The End

The End, hra, ktorá začína koncom, vás na začiatku zavedie obzrieť si smrť svojho avatara. Avatara, ktorého ste si vyprofilovali k svojmu živému obrazu alebo rovno predvídavo na rozkošného zombieho. Prebehnete si okolo úvodných tituliek, počkáte si na meteorit, zamávate a následne sa začína vaša prehopsaná púť akýmsi pseudopodsvetim.

V prvom rade sa jedna o skákačku, maximálne klasickú, kde sa bezhlavo naháňate za hviezdičkami, kľúčikmi a lampičkami. Tato herná mechanika mi nápadne (napr. aj pre šikmé plošiny) pripomínala Jazz Jackrabbit. Bežíte vpravo, bežíte vľavo, padáte, skáčete, umierate... Pohyb zabezpečujú dve klávesy a šípky. O veľkej spoľahlivosti sa hovoriť nedá, nakoľko to niekedy vyzerá, že si postava vypýtala nejaký moment aby si uvedomila stlačenie klávesy. Vôbec sa na to ale nepozerá zle. V rámci flashu ponúka hra rozmanité farby a milé scenérie, ktoré sa pravidelne obmieňajú. Prvá špecialitka na obzore sa ukáže schopnosť „light power“, vďaka ktorej vie postavička premeniť tieň na pevnú zem a tak postúpiť v svojom umieraní ďalej, čo je každopádne pekná myšlienka. Herný svet sa skladá z troch svetov, tie z niekoľkých podúrovní, kde na konci každej čaká na vyhopsaného zombieho jednoduchá, no filozoficky hlboká, dvere otvárajúca otázka, typu: „Is it possible to be happy simply living in the moment?“ alebo „Is there such a thing as fate?“. Práve dvojica týchto dverí (YES/NO) predstavuje jediné momenty hry, kde fikcia ako tak korešponduje s mechanikou.

Otrepaná plošinovka, posmrtná story, štipka filozofie raz za level a naivná grafika je okorenená part-mi, kde musí rýchlosť prstov na moment vystriedať ľavá hemisféra. Na konci každej úrovne sa musíte prežetónovať cez mini logické hry „Deathcards“, ktoré pri znalosti čísel 1-10 a možno vhodnom používaní bonusov nepredstavujú žiaden problém. V každom prípade ničenie bossov touto zmenou mechaniky poteší. Po niekoľkých minútach sa ale The Koniec snažil ukončiť moju existenciu unudením k smrti. Zbierate predmety, stále hopsáte, otázky sa kopia, no po zvládnutí 1. levelu je ďalší postup maximálne lyrický.

Z môjho pohľadu najzaujímavejší aspekt The End spočíva v otázkach, ktoré hra kladie. Postupom hry situuje hráča do poľa svetonázorov veľkých mysliteľov ako Nostradamus, Einstein či Freud, pričom zapadá do jedného z profilov Awakener, Crusader, Mystic alebo Truth-teller podľa svojho presvedčenia o posmrtnom živote a pod. Povrchná a plytká kompenzácia strateného času, ale idea tam je. Cieľovej skupine asi pohľad na život nezmení, mňa ale potešila aspoň akou takou sebareflexiou. Bohužiaľ ničím iným.