Analýza hry My Life as a Refugee

My Life as a Refugee je hra vytvorená pod záštitou UNHCR (United Nations High Commissioner for Refugees), ktorej hlavnou náplňou je riešiť utečeneckú otázku. Práve aj vďaka tejto hre dostupnej na mobilné platformy iOS a Android sa snažia oboznámiť obyčajných ľudí s tým, aký ťažký život musia utečenci viesť. Zvolili na to pomerne jednoduchú štruktúru, ktorá sa sústredí na voľbu životných rozhodnutí, ktoré sú na rozdiel od hráčov pred obrazovkou mobilného telefónu pre utečencov každodennou realitou.

                Po zapnutí hry hráč stojí pred voľbou postavy, za ktorú bude hrať. Merita (27 rokov), Paulo (15 rokov) a Amika (24 rokov). Menu s výberom dopĺňajú ilustračné kresby charakterov a ich krátky popis. Dozvieme sa, v akom stave sa jednotlivé postavy na začiatku príbehu nachádzajú a až vďaka hráčovým rozhodnutiam sa ich osud začne meniť. 

                Merita je vydatá žena s dvoma deťmi a v očakávaní ďalšieho potomka. Po výbere jej postavy sa hráč dostane na obrazovku, kde mu v rámčeku stručný text po rozbalení oznamuje aktuálnu situáciu v regióne, kde Merita žije. Mesto sa dostalo pod útok civilnej vojny a v plameňoch zahynul Meritin manžel. Paulo je nádejný doktor, ale kvôli konfliktu je nútený ujsť, aby nebol naverbovaný do vojska. Má však mladších súrodencov, bližšie je predstavený jeho mladší brat, ktorého môže hráč pri prvej voľbe opustiť alebo s ním zostať, čo situáciu skomplikuje, pretože Paulov brat ma vyvrtnutý členok. Posledná postava, Amika, je vydatá matka dvoch detí, ktorá sa po znásilnení priateľky rozhodne bojovať za ženské práva. To sa nepáči vyššie postaveným autoritám, ktorí ju za to uväznia. Neskôr ju prepustia a hráč stojí pred prvým rozhodnutím. Zostať s rodinou alebo ujsť.

Vy ako hráč sa musíte rozhodnúť, čo urobíte. Máte pritom na výber z dvoch alebo troch možností. Prvé rozhodnutie, ktoré je najdôležitejšie má pri každej postave na výber len z dvoch možností. Vždy pri prvom rozhodnutí a niekedy aj uprostred príbehu má hráč na rozhodnutie časový limit a to tridsať sekúnd. Myslím si, že je to najmä preto, aby autori zdôraznili vážnosť situácie a potrebu rozhodnúť sa rýchlo. Hráč sa tak ľahšie vžije do situácie utečenca, ktorý musí mnohokrát konať rýchlo a bez rozmyslu.

Následne sa hráč vďaka rozhodnutiam dostáva v príbehu postavy ďalej. Každé rozhodnutie vyústi v iný vývoj situácie. Niekedy sa stane, že sa tak či tak dostanete k nejakému fixnému bodu, nehľadiac na to, ako ste sa rozhodli. V jednom prípade to však môže prísť skôr, inokedy neskôr. Hráč sa dostáva aj do situácií, kde nemá na výber zo žiadnej možnosti. V rámčeku si prečíta, čo sa udialo a zostáva mu len jediný krok, ktorý ho posunie k ďalšiemu sledu udalostí, ktoré nevie nijako ovplyvniť.

Príbeh sa môže končiť rôzne. Vyčerpaním možností, niekedy smrťou, inokedy bezvýchodiskovou situáciou, z ktorej sa dostanete iba tak, že začnete hrať hru od znova. Hráčovi sa táto možnosť ponúkne sama a nemá si z čoho iného vybrať. Jedine ak hru ukončiť. Časové trvanie hry je rôzne. Hru môžete ukončiť niekedy už po pár rozhodnutiach, inokedy sa dostávate do prepracovaného príbehu odohrávajúceho sa aj dlhšie časové obdobie.

                Každá z troch postáv, ktorú si hráč vyberie má svoj vlastný príbeh, ktorý sa vašimi rozhodnutiami mení. Je to hra, ktorá stavia primárne na mechanike klikania a čítania. Hráč nie je postavený do úlohy, kde by za vybranú postavu hral spôsobom, ako to robí v iných hrách. Postavy nevidí ani nijako s nimi nemanipuluje. Jediné, čo vidí je blok textu a k nemu vždy nejaké možnosti. Na pozadí je vždy pekný ilustračný obrázok, ktorý súvisí s obsahom v aktuálnom bloku. Kresba svojského grafického štýlu najčastejšie obsahuje postavu a vyjadrenie jej emócie. Hra ako celok pôsobí skôr ako komix, ktorý hráč číta a herným prvkom je jedine možnosť výberu, čo vytvára stále iný príbeh. Ak by sa príbeh prekreslil do siete ciest a scén, ku ktorým vedú, hráč by zistil, že sa v niektorých prípadoch dostane k nejakému výsledku nehľadiac na to, ako sa rozhodne. Nie je len jedna cesta, ako sa k niečomu dopracovať.

                Výrazným negatívom je absencia akejkoľvek hudby a zvukových efektov. Hra je jednoducho tichá. Zatiaľ čo ju „hráte“ a preklikávate sa príbehom si môžete pustiť akúkoľvek pieseň, ktorá by vo vás mohla vyvolať nejaké emócie. Grafická stránka hry, akokoľvek je podarená, to sama neutiahne.

                Hra a postup v príbehu sa automaticky ukladá. Nie je tam síce žiadny slot pre konkrétneho hráča, pretože vždy môže hrať iba jeden, ale ak hru vypne v polovici príbehu a pri opätovnom spustení si hráč vyberie znovu tú istú postavu, nezačína od začiatku, ale tam, kde skončil. Pri kliknutí na modrú ikonu domčeka v pravom hornom rohu sa otvorí menu, kde je na výber začať s príbehom odznova s rovnakou postavou, možnosť ísť do hlavnému menu so všetkými postavami; odkaz na facebookovú stránku Organizácie UNHCR, ktorá za hrou stojí; portálom UNHCR a najnovším správam o utečeneckom probléme; bloku, ktorý informuje o tom, čo je UNHCR a nakoniec odkaz na web, kde môžete poslať dobrovoľný príspevok na chod organizácie.

                Cieľom hry teda v žiadnom prípade nie je pobaviť, ale informovať verejnosť o aktuálnom probléme, akým utečenci určite sú. Preto vývojári zvolili hernú podobu, akú zvolili. Žiadne prehnané herné prvky, takmer nulové ovládanie, ale za to veľký dôraz na naráciu, pekné grafické stvárnenie, ktoré je dobrým podporným prvkom k príbehu a nakoniec možnosť voľby, ktorá pomáha hráčovi ponoriť sa do situácie utečenca. Pridanie zvuku by hre určite neuškodilo, skôr naopak. Zaujímavým prvkom je aj spodná lišta, ktorá ponúka zaujímavé fakty zo sveta, ktorý sa dotýka nielen utečencov. Do priebehu hry či vývoja príbehu nijako nezasahuje, iba informuje. Pozitívom je, že zaberá miesto, ktoré by bolo v prípade iných mobilných hier pravdepodobné určené pre reklamy. V tejto hre žiadna nie je, napriek tomu je pre hráčov možnosť prispieť organizácii. Ako som spomenula vyššie, je na to samostatné miesto, ktoré hráčov nijako neotravuje a ak chcú, sami naň kliknú.

Lenka Kavuľová, 428961