ART GAME, Pippin Barr (analýza hry)

Art Game je jedna z umeleckých hier od Pippin Barr, ktorá asi najpriamejšie ukazuje na vzťah umenia a hier. Vstupuje do debaty o tom, či môžeme hry ako také považovať za umenie, alebo či môže byť umeleckým dielom i hra. John Brindle o nej a o jej vzťahu k umeniu napísal relatívne dlhú esej na svojom blogu (http://brindlebrothers.blogspot.cz/2013/04/quizzical-play-2-optimising-for-beauty.html).

Čo sa nám však hra o umení snaží vlastne povedať?

Základný gameplay hry je dvojaký. Hráč hrá za postavu umleca (vďaka gendrovo korektnému prístupu designérov si môžete vybrať medzi mužom, ženou, alebo umeleckou dvojicou) a (1.) interaguje s ostatnými hernými postavami (kurátorom galérie a návštevníkmi – hoci interakcia s nimi je trochu plochá), alebo (2.) vytvára umelecké dielo. Tvorba spočíva v špecifickom ovládaní základných mechaník typických pre hry Tetris, Spacework a Snake. Úlohou je vytvoriť aspoň 3 umelecké diela, ktoré sa kurátorovi zapáčia a vystaví ich.

Sú prakticky dva modi operandi, s ktorými môže hráč k hre pristúpiť, a tie budú pravdepodobne tvoriť i zážitok, ktorý si z hry odnesie. Ten prvý predpokladá, že sa v rámci hry bude skutočne snažiť vytvoriť umelecké dielo. Minihry môže zopakovať koľkokrát chce, kým so svojím dielom nie je absolútne spokojný. Obrázky na internete dokazujú, že hráči sú ochotní investovať značné úsilie do toho, aby ich výtvor skutočne bol umeleckým dielom. Druhý spôsob hry je snaha „splniť úlohu a dostať sa ďalej“. Hráč pokladá vytvorenie umeleckého diela za jednu z mechaník postupu dejom a jeho cieľom je splniť úlohu, nie hľadieť na jej „kvalitu“. Dielo totiž môže vzniknúť rovnako prostým držaním tlačítka DOWN pri Tetrise, ako zdĺhavým a precíznym stavaním nepravidelných kociek do špecifických tvarov.

Hlavné zdelenie hry prichádza podľa mňa v momente, kedy do ateliéru prichádza kurátor a hodnotí dielo – pokiaľ sa mu páči, vystaví ho v galérií, pokiaľ nie, musí hráč tvorbu opakovať. Kúzlom je, že kurátor sa rozhoduje úplne náhodne. Dokonca tak náhodne, že keď ho hráč opakovane zavolá k zhodnoteniu toho istého diela, kurátor môže zmeniť názor a dielo, ktoré pred tým odmietol, na druhýkrát prijme.

Pri prvom spôsobe hrania sa tak hra môže stať značne frustrujúcou. Pokiaľ hráč skutočne vynaloží úsilie k vytvoreniu diela a to je odmietnuté, zakúsi pocit nepochopeného umelca (tak ako anotácia hry avizuje). Pokiaľ však k hre pristúpil druhým spôsobom, zažíva skôr pocit podvodu: „Je celkom jedno, čo spravím, do galérie sa dostanem tak či tak“. Hra zrazu prestáva byť výzvou a motivácia hrať ďalej klesá. Je to mimochodom krásna ukážka toho, ako nezaslúžená odmena nie je odmenou.

Experience the exhilaration of making art you really believe in! Experience the agony of rejection by the curatorial team! Consider selling out and just making what people seem to want! Change your mind again and follow your dreams! Be a star of the art world! Be a horrible failure! Be an artist!

Anotácia hry

Je otázka, či oba spôsoby hrania designéri hry predpokladali, alebo sa sústredili len na prvý z nich (spomínaná anotácia by to trochu naznačovala). Skúsim pristúpiť na predstavu, že autori svoje zdelenie vtelili do kontrastu medzi dvoma rozdielnymi spôsobmi hrania. Predpokladám totiž, že väčšina hráčov si hru nezahrá len raz, ale bude skúšať rôzne spôsoby jej prechodu – predovšetkým preto, že otvorený záver (kedy postava proste odíde z galérie) nabáda k pokladaniu otázok o zmysle hry, a teda k opakovanému hraniu. Každý hráč tak proste nakoniec príde k zisteniu, že je celkom jedno, ako svoje dielo stvorí a koľko reálneho úsilia doňho vloží.

V istom zmysle by v tom prípade hra vlastne umenie tak trochu „urážala“. Kvôli väčšinou abstraktným vzorom a výtvorom, ktoré vďaka zvoleným minihrám vznikajú, by sa možno mohlo predpokladať, že mieri na postmoderné umenie. Tým pádom, sa možno snaží povedať ešte o trochu viac, než len že i hra môže byť umenie. Ukazuje na problematiku definície umenia ako takého. Možno by sme sa mohli pýtať: kde umenie vôbec začína? Na umelcovom plátne alebo až u „kurátora“? Kdo a na základe čoho vôbec hodnotí, čo je umenie? Pokiaľ môže byť umením i sled náhodných akcí, prečo by ním nemalo byť designérske úsilie (nech už tvorí čokoľvek)?

Osobne mi hra pripomenula blogový príspevok jedného vyštudovaného doktora umeleckej školy, ktorý svoju spoveď podáva síce veľmi neakademicky, o to ale úprimnejšie: http://www.vice.com/cs/read/koncim-s-predstiranim-ja-proste-umeni-nechapu.

Jedna z postmoderných definícií umenia hovorí, že umenie by malo mať za cieľ vyvolať reakcie – či už pozitívne alebo negatívne. Umenie nezobrazuje skutočnosť, ale umožňuje vidieť (Jiří Bystřický, http://www.filosofiemedii.org/texty/studijni-texty/postmoderni-koncepce-kultury-a-umeni). A pokiaľ degradácia umenia na náhodný akt vyvoláva desgnérmi zamýšľanú reakciu, je (minimálne podľa niektorých) umením.

Art Game teda nakoniec nehovorí až toľko o tom, či môžeme za umenie považovať špecificky hry, ale vyjadruje sa k definícií umenia všeobecne.

Lujza Kotryová, 264029