One Night Stand

One Night Stand

Kinmoku (2016) One Night Stand (PC, Mac OS, Linux)

Úvod

Ako hráč nezaťažený skúsenosťou so žánrom dating simulátorov som bol k hrám zadaným k analýze výrazne skeptický. Po pár minútovom skúmaní zadaných hier som si ako objekt analýzy vybral hru One Night Stand – zaujala ma skutočnosť, že hra vznikala pre gamejam NaNoRenO 2016, ručne kreslená grafika vyvedená v teplých tónoch a pomerne neštandardné zasadenie hry do obdobia po sexe, ktorý (domnievam sa) býva u podobných hier cielom. Vyhnal som teda priateľku von s kamarátkou, zatiahol žalúzie, nasadil si sluchátka a s entuziasmom som sa pustil do objavovania nového žánru...

„Uh... Hello?“

Pri prvom playthrough ma hra bez cavikov uvrhla rovno do postele mladej študentky literatúry, ktorá spĺňala všetky kritériá pre nerdskú miss simpatií. Hrá na gytaru, pozerá filmy o počítačových hrách, číta (romantické) fatasy, udržiava zdravý vzťah s rodinou a dokonca aj kávu pije s mliekom. Na rozlúčku mi zabrnkala na gytaru, objala ma a spýtala sa, či môžme ostať kamarátmi. Nuž, prečo nie.

Retrospektívne si uvedomujem, že moje pocity pri dohraní pravdepodobne nespĺňali zámer autorov, dokonalá digitálna slečna mi hlavu nezamotala a namiesto toho vo mne rástol pocit nenaplneného potenciálu. Rovno som sa teda pustil do druhého pokusu doviesť hru k zdárnejšiemu koncu, resp. si ešte pred odchodom tzv. vrznúť, alebo aspoň preskúmať možnosti ktoré nám autori hry pripravili. Týchto pätnásť minút od začiatku hry až po jej opätovné zpustenie sú jediné svetlé momenty na ktoré som pri niekoľko hodinovom hraní narazil.

„How do you take your coffe?“

Audiovizuálna stránka hry odpovedá forme, ktorou bola vyvíjaná. Minimalistická ručne kreslená grafika na prvých pár sekúnd uchváti, no neustále sa opakujúce (ne)animácie a absencia podmazovej hudby mi už pri druhom hraní začali veľmi vadiť.

Zpočiatku mi zvuková reprezentácia opice po prepitej noci prišla úsmevná, pri druhom hraní už nie a nakoniec som len škrípal zubami, nakoľko daná pasáž nešla preskočiť. Samotné audio sa v hre nachádza len v zvláštnych momentoch, ako je vybrovanie telefónu alebo finálna hra na gytaru, ak nepočítam ambientné zvuky ako búchanie dverí či výrazne otravný zvuk načítavaného textu.

V grafickej štylizácii sa autori trafili už trochu lepšie. Chváľu u mňa dostanú hlavne za nesexualizovanie nerdskej princeznej, ktorá má proporcie normálneho človeka. Avšak na ručne kreslenej grafike neviniká jediný výrazný prvok, okrem práve príjemných mäkkých tónov ktoré mi ako jediné utkveli v pamäti.

„It’s my guitar!“

Samotné herné mechanizmy sú veľmi plané, stokrát zažité a mnohokrát v lepšom praktickom zpracovaní. Už ako sedemročný som sa bavil u point and click adventúr typu Monkey Island a neviem, či išlo o prehnanú snahu o retro alebo jednoducho o technické obmedzenie zrodené z gamejamovej formy vývoja, no tento aspekt hry ako keby vypadol z oka dvadsať rokov starým klasikám, bez iskry inovácie či nápaditého zpracovania.

Počas prestávok, kedy Robin zmizla z izby a nechala protagonistu vo svojej posteli aby sa jej mohol prehrabávať v peňaženke či obdivovať jej kolekciu  vynilových platní, mal hráč možnosť oboznámiť sa s udalosťami ktoré viedli k prehýrenej noci alebo nájsť fragmenty Robininej osobnosti, ktorými jej mohol dokázať, že sa „skutočne zaujíma“.

Rozhovorové voľby sú jednoducho prepínačom „reputácia +/- 1“ a v prípade voľby „správnej“ odpovede na pokladanú otázku je to + a – tak zretelné, že ho tam mohli rovno pridať do zátvorky. Avšak účelom hry nieje vytvoriť herný počin, ale autentický zážitok, však?

„But enough about me, tell me something about you.“

Snaha autorov vytvoriť autentický dialóg zlyhala na plnej čiare a vedie ma k presvedčeniu, že sami nemali s danou situáciou žiadne skúsenosti. Čakal som milé situácie spoznávania sa alebo naopak trápne a nepríjemné ticho – to sa v hre dokonca objavilo, ale vždy len v čas kedy mal protagonista, resp. hráč iniciovať jednu z možností na ktorej ajtak vo finále vôbec nezáležalo. Taktiež som nepobral, prečo mi žena ktorej som si ani nepametal meno na dvojslovné vyzvanie vysypala srdcerivný príbeh o jej bratovi, normostranu recenzie na film/knihu alebo priznala mierne sklony k alkoholizmu.

Celá hra sa nesie v duchu nevysloveného. To je vo veľa prípadoch prínosom, nakoľko si hráč sám vie najlepšie doplniť prázdne miesta bez toho aby ho autori obmedzovali vlastnými mantinelmi. One Night Stand však otvára priveľa otázok na ktoré nielen že neponúka žiadnu odpoveď, ale dokonca si navzájom odporujú. Je Robin tehotná, alebo má len zlé poopičné ráno? Prečo sa hlavný protagonista zrazu dvihol z dohodnutej schôdzky s kamarátom a odišiel do iného klubu? Prečo si nepametá ani meno klubu kam šiel ešte predtým, než začal tak hrozne moc chlastať až skončil v posteli s tak dokonale simpatickou dievčinou? Žije Robinin brat? Bolo Garyho rande na ktoré sa kôli mne vykašlal s Robin? Kto si sakra objednáva knížky kuriérom? Odpovede som sa nedozvedel a jediné rozumné vysvetlenie na danú situáciu na ktoré som prišiel je, že protagonista má (minimálne) rozdvojenú osobnosť podobne ako z filmu Fight Club.

Možno som rozmaznaný rokmi kvalitne napísaných herných a knižných textov, možno som len dostatočne nepochopil zámer, ale množstvo „logických bugov“ ktoré sa v tak krátkom texte nachádzajú mi prišli vyslovene otravné.

„There is a bus station down the road.“ 

Najväčší gól som zažil asi po troch hodinách hrania, kedy som vyzobával možné konce hry. Autori sa píšnia číslovkou dvanásť, no ja som napočítal tri. Buď zdrhnem z vyhriatej postele, s treštiacou hlavou a od dievčaťa snov,  dievča snov ma sama vykopne alebo sa objímeme a vymeníme si čísla, s tým že ostaneme kamaráti.

Rôzne časové variácie a zmena jednej vety v epilógu sa už od dôb druhého Falloutu neberiú ako alternatívny koniec a celkom som sa nad klamnou reklamou rozčúlil – to keď som zistil, že zakončenie „pac a pusu“ ktoré som absolvoval pri prvom hraní bolo to najpozitívnejšie, čo som mohol dosiahnuť.  Moje nadšenie z objavovania nového vtedy prekonalo akúkoľvek citovú angažovanosť, ktorú vo mne mala hra potenciál vyvolať. Zamrzelo ma, že som si finálnu scénu neužil ako vyvrcholenie hry, ale iba ako odrazový mostík pre ďalšie hranie nakoľko hra nemala už nič silnejšie, čo by mohla ponúknuť.

„Just get out of here!“

Je čo vytknúť aj samotnej technickej stránke hry. Pri opakovanom hraní som kolaboval pri nepreskočitelnom intre kde sa vôbec nič nové nestane, neexistuje možnosť rýchlejšieho preskakovania x-krát videného textu než zúrivo klikať myšou (pozitívna referencia k druhému dielu Diabla, kde som pár myšiek neustálim klikáním skutočne zničil) a dokonca sa mi tri krát stalo, že som hru musel reštartovať kôli bugu ktorý po každom učinenom rozhodnutí vyhodil modrý screen s popisom chyby.

Doslov

One Night Stand je hra, ktorá dokáže dokonale pripraveného človeka (stiahnuté žalúzie, prázdny byt, slúchatká a hlavne úprimná snaha sa vžiť do hry) vytrhnúť z reality a prežiť si scenár s príchuťou horúčkovitého snu ktorý mu autori pripravili. Tých minút pre mňa bolo 15 a nezanechali vo mne žiadnu hlbšiu spomienku okrem trpkej chuti nenaplneného potenciálu.  Ak by som mal hru niekomu odporučiť, boli by to ludia ktorý v živote žiadnu digitálnu hru nehrali a zrovna One Night Stand by dostali ako bonus k balíčku čipsov alebo k strednému nápoju v kine. Snaha autorov o originálny počin skončila presne tam kde začala, pri originálnom nápade ktorý sa im nepodarilo zpracovať do zapametania hodnej podoby.

Platformy: Windows, macOS, Linux
Rok vydania: 20. októbra 2016
Žáner: Simulátor

Vydavatel: Kinmoku
Autor: Lucy Blundell, Dan Clemets
Hudba: Dan Clements