One Night Stand
Kinmoku (2016) One Night Stand (PC, Mac OS, Linux)
Úvod
Ako hráč
nezaťažený skúsenosťou so žánrom dating simulátorov som bol k hrám zadaným
k analýze výrazne skeptický. Po pár minútovom skúmaní zadaných hier som si
ako objekt analýzy vybral hru One Night Stand – zaujala ma skutočnosť, že hra
vznikala pre gamejam NaNoRenO 2016, ručne kreslená grafika vyvedená
v teplých tónoch a pomerne neštandardné zasadenie hry do obdobia po
sexe, ktorý (domnievam sa) býva u podobných hier cielom. Vyhnal som teda priateľku
von s kamarátkou, zatiahol žalúzie, nasadil si sluchátka
a s entuziasmom som sa pustil do objavovania nového žánru...
„Uh... Hello?“
Pri prvom
playthrough ma hra bez cavikov uvrhla rovno do postele mladej študentky
literatúry, ktorá spĺňala všetky kritériá pre nerdskú miss simpatií. Hrá na
gytaru, pozerá filmy o počítačových hrách, číta (romantické) fatasy,
udržiava zdravý vzťah s rodinou a dokonca aj kávu pije s mliekom. Na
rozlúčku mi zabrnkala na gytaru, objala ma a spýtala sa, či môžme ostať
kamarátmi. Nuž, prečo nie.
Retrospektívne si
uvedomujem, že moje pocity pri dohraní pravdepodobne nespĺňali zámer autorov,
dokonalá digitálna slečna mi hlavu nezamotala a namiesto toho vo mne
rástol pocit nenaplneného potenciálu. Rovno som sa teda pustil do druhého
pokusu doviesť hru k zdárnejšiemu koncu, resp. si ešte pred odchodom tzv.
vrznúť, alebo aspoň preskúmať možnosti ktoré nám autori hry pripravili. Týchto
pätnásť minút od začiatku hry až po jej opätovné zpustenie sú jediné svetlé momenty
na ktoré som pri niekoľko hodinovom hraní narazil.
„How do you
take your coffe?“
Audiovizuálna
stránka hry odpovedá forme, ktorou bola vyvíjaná. Minimalistická ručne kreslená
grafika na prvých pár sekúnd uchváti, no neustále sa opakujúce (ne)animácie
a absencia podmazovej hudby mi už pri druhom hraní začali veľmi vadiť.
Zpočiatku mi
zvuková reprezentácia opice po prepitej noci prišla úsmevná, pri druhom hraní
už nie a nakoniec som len škrípal zubami, nakoľko daná pasáž nešla
preskočiť. Samotné audio sa v hre nachádza len v zvláštnych
momentoch, ako je vybrovanie telefónu alebo finálna hra na gytaru, ak nepočítam
ambientné zvuky ako búchanie dverí či výrazne otravný zvuk načítavaného textu.
V grafickej
štylizácii sa autori trafili už trochu lepšie. Chváľu u mňa dostanú hlavne
za nesexualizovanie nerdskej princeznej, ktorá má proporcie normálneho človeka.
Avšak na ručne kreslenej grafike neviniká jediný výrazný prvok, okrem práve
príjemných mäkkých tónov ktoré mi ako jediné utkveli v pamäti.
„It’s my
guitar!“
Samotné herné
mechanizmy sú veľmi plané, stokrát zažité a mnohokrát v lepšom
praktickom zpracovaní. Už ako sedemročný som sa bavil u point and click
adventúr typu Monkey Island a neviem, či išlo o prehnanú snahu
o retro alebo jednoducho o technické obmedzenie zrodené z gamejamovej
formy vývoja, no tento aspekt hry ako keby vypadol z oka dvadsať rokov
starým klasikám, bez iskry inovácie či nápaditého zpracovania.
Počas prestávok,
kedy Robin zmizla z izby a nechala protagonistu vo svojej posteli aby
sa jej mohol prehrabávať v peňaženke či obdivovať jej kolekciu vynilových platní, mal hráč možnosť oboznámiť
sa s udalosťami ktoré viedli k prehýrenej noci alebo nájsť fragmenty
Robininej osobnosti, ktorými jej mohol dokázať, že sa „skutočne zaujíma“.
Rozhovorové voľby
sú jednoducho prepínačom „reputácia +/- 1“ a v prípade voľby
„správnej“ odpovede na pokladanú otázku je to + a – tak zretelné, že ho tam
mohli rovno pridať do zátvorky. Avšak účelom hry nieje vytvoriť herný počin,
ale autentický zážitok, však?
„But enough about me, tell me something about you.“
Snaha autorov
vytvoriť autentický dialóg zlyhala na plnej čiare a vedie ma
k presvedčeniu, že sami nemali s danou situáciou žiadne skúsenosti.
Čakal som milé situácie spoznávania sa alebo naopak trápne a nepríjemné
ticho – to sa v hre dokonca objavilo, ale vždy len v čas kedy mal
protagonista, resp. hráč iniciovať jednu z možností na ktorej ajtak vo
finále vôbec nezáležalo. Taktiež som nepobral, prečo mi žena ktorej som si ani
nepametal meno na dvojslovné vyzvanie vysypala srdcerivný príbeh o jej
bratovi, normostranu recenzie na film/knihu alebo priznala mierne sklony
k alkoholizmu.
Celá hra sa nesie
v duchu nevysloveného. To je vo veľa prípadoch prínosom, nakoľko si hráč
sám vie najlepšie doplniť prázdne miesta bez toho aby ho autori obmedzovali
vlastnými mantinelmi. One Night Stand však otvára priveľa otázok na ktoré
nielen že neponúka žiadnu odpoveď, ale dokonca si navzájom odporujú. Je Robin
tehotná, alebo má len zlé poopičné ráno? Prečo sa hlavný protagonista zrazu
dvihol z dohodnutej schôdzky s kamarátom a odišiel do iného
klubu? Prečo si nepametá ani meno klubu kam šiel ešte predtým, než začal tak
hrozne moc chlastať až skončil v posteli s tak dokonale simpatickou
dievčinou? Žije Robinin brat? Bolo Garyho rande na ktoré sa kôli mne vykašlal
s Robin? Kto si sakra objednáva knížky kuriérom? Odpovede som sa
nedozvedel a jediné rozumné vysvetlenie na danú situáciu na ktoré som
prišiel je, že protagonista má (minimálne) rozdvojenú osobnosť podobne ako
z filmu Fight Club.
Možno som
rozmaznaný rokmi kvalitne napísaných herných a knižných textov, možno som
len dostatočne nepochopil zámer, ale množstvo „logických bugov“ ktoré sa
v tak krátkom texte nachádzajú mi prišli vyslovene otravné.
„There is
a bus station down the road.“
Najväčší gól som
zažil asi po troch hodinách hrania, kedy som vyzobával možné konce hry. Autori
sa píšnia číslovkou dvanásť, no ja som napočítal tri. Buď zdrhnem
z vyhriatej postele, s treštiacou hlavou a od dievčaťa snov, dievča snov ma sama vykopne alebo sa objímeme
a vymeníme si čísla, s tým že ostaneme kamaráti.
Rôzne časové
variácie a zmena jednej vety v epilógu sa už od dôb druhého Falloutu
neberiú ako alternatívny koniec a celkom som sa nad klamnou reklamou
rozčúlil – to keď som zistil, že zakončenie „pac a pusu“ ktoré som
absolvoval pri prvom hraní bolo to najpozitívnejšie, čo som mohol
dosiahnuť. Moje nadšenie
z objavovania nového vtedy prekonalo akúkoľvek citovú angažovanosť, ktorú
vo mne mala hra potenciál vyvolať. Zamrzelo ma, že som si finálnu scénu neužil
ako vyvrcholenie hry, ale iba ako odrazový mostík pre ďalšie hranie nakoľko hra
nemala už nič silnejšie, čo by mohla ponúknuť.
„Just get out of here!“
Je čo vytknúť aj
samotnej technickej stránke hry. Pri opakovanom hraní som kolaboval pri nepreskočitelnom
intre kde sa vôbec nič nové nestane, neexistuje možnosť rýchlejšieho
preskakovania x-krát videného textu než zúrivo klikať myšou (pozitívna
referencia k druhému dielu Diabla, kde som pár myšiek neustálim klikáním
skutočne zničil) a dokonca sa mi tri krát stalo, že som hru musel
reštartovať kôli bugu ktorý po každom učinenom rozhodnutí vyhodil modrý screen
s popisom chyby.
Doslov
One Night Stand
je hra, ktorá dokáže dokonale pripraveného človeka (stiahnuté žalúzie, prázdny
byt, slúchatká a hlavne úprimná snaha sa vžiť do hry) vytrhnúť
z reality a prežiť si scenár s príchuťou horúčkovitého snu ktorý
mu autori pripravili. Tých minút pre mňa bolo 15 a nezanechali vo mne
žiadnu hlbšiu spomienku okrem trpkej chuti nenaplneného potenciálu. Ak by som mal hru niekomu odporučiť, boli by
to ludia ktorý v živote žiadnu digitálnu hru nehrali a zrovna One Night
Stand by dostali ako bonus k balíčku čipsov alebo k strednému nápoju
v kine. Snaha autorov o originálny počin skončila presne tam kde
začala, pri originálnom nápade ktorý sa im nepodarilo zpracovať do zapametania
hodnej podoby.
Platformy: Windows, macOS, Linux
Rok vydania: 20. októbra 2016
Žáner: Simulátor
Vydavatel: Kinmoku
Autor: Lucy Blundell, Dan Clemets
Hudba: Dan Clements
Autor: Lucy Blundell, Dan Clemets
Hudba: Dan Clements