My life as a refugee

My life as a refugee je hra pre iOS a Android, ktorej vytvorenie inicioval v roku 2012 Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) s cieľom interaktívnou formou oboznámiť verejnosť s nástrahami života ľudí, ktorí sú nútení utekať pred smrťou za hranice iných štátov. K reklamným letákom a dokumentárnym filmom sa tak pridala hra, v ktorej si hráč môže vyskúšať prežiť nebezpečné situácie v roli utečenca.

Audiovizuálna stránka a ovládanie:

Hra funguje na podobnom princípe, ako papierový gamebook. Po výbere jednej z troch postáv, za ktorú chce hrať, sa hráčovi objaví v textovej bubline krátky úsek z príbehu, ktorý bude prostredníctvom hry sám tvoriť. Príbeh je rozprávaný v druhej osobe a dáva hráčovi najavo, že je to on, kto sa nachádza v popisovanej situácii (napr. „Tvoju dedinu vypálili, ako sa rozhodneš?“) Po prečítaní prvej časti príbehu je hráč postavený pred rozhodnutie, ktoré musí  v mene postavy, za ktorú hrá, urobiť. U niektorých rozhodnutí sa objavuje časový limit, u iných nie.  Rozhodnutie učiní hráč jednoduchým kliknutím na tú možnosť, ktorú pri rozhodovaní preferuje. Hneď nato sa mu na obrazovke objaví nová časť príbehu s ďalším rozhodnutím. Niekedy hráč nemá na výber a v tomto prípade sa namiesto rozhodnutia objaví len pokyn na prejdenie k druhej ďalšej časti príbehu. Hra pokračuje rovnakým spôsobom a trvá rozlične dlho podľa toho, ako sa hráč rozhoduje. Buď dovedie príbeh do šťastného konca, alebo svojej postave po čase privedie smrť či väzenie. V takomto prípade hra končí a hráč má ďalší pokus. Koniec hry aplikácia hráčovi oznámi jednoducho a stroho (rovnakým spôsobom, ako oznamuje text príbehu) a zároveň vyzýva k novému pokusu či novej hre za inú postavu. Popri textových bublinách, ktoré informujú, čo sa v príbehu deje a ukazujú rozhodnutia, sa na obrazovke počas hrania objavujú ilustrácie momentálne hranej postavy s rôznymi emóciami (keď dostane jedlo, usmieva sa, keď ju chytia policajti, plače) a na pozadí sa premietajú rozmazané fotografie z prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva (utečenecké tábory, vypálená dedina, púšť a pod.) Občas sa naspodu obrazovky objaví iná textová bublina, ktorej obsah začína slovami „Vedeli ste, že...?“ a informuje hráča o zaujímavých faktoch o utečencoch, napríklad o tom, koľko utečeneckých sirôt žije v západnej Európe. Hra nie je doplňovaná žiadnymi zvukovými stopami. 

Naratív:

Aj napriek tomu, že tvorcovia hry tvrdia, že ich cieľom bolo čo najobjektívnejšie poukázať na situáciu utečencov, je podľa mňa už pri pohľade za 3 postavy, za ktoré môžeme hrať, vidieť, že hra bude útočiť na city. Vybrať si totiž môžeme medzi tehotnou ženou, dieťaťom a odvážnou bojovníčkou za práva žien v arabskom svete. To všetko sú postavy, pri ktorých nešťastí nám už automaticky bude ľúto. Na druhej strane ale treba uznať, že hra vykresľuje príbeh pomerne strohým až spravodajským spôsobom, nesnaží sa teda hráča citovo vydierať prostredníctvom zaujatého rozprávača. 

Príbeh každej z postáv začína nebezpečenstvom - buď ide o politické prenasledovanie, alebo o priamy útok a bombardovanie miesta, na ktorom sa postava nachádza. Môžeme usudzovať, že ide napríklad o vojnovú Sýriu, keďže sa v texte spomínajú vojská rebelov. V momente, kedy sa postava ocitá v nebezpečenstve, naskytá sa jej možnosť úniku, avšak vždy za ňu musí zaplatiť určitú cenu – u Amiky ide o opustenie matky, dcéry a pravdepodobne mŕtveho manžela, Paulo zas musí nechať v nebezpečenstve svojho mladšieho brata. Hráč sa teda často dostáva do situácií, v ktorých má na výber medzi riskantným pokusom zachrániť svojich najbližších a riskantným pokusom zachrániť samého seba a rozhodnutie utiecť v hráčovi aj napriek tomu, že je v hre úspešný, vyvoláva výčitky svedomia. Žiaľ, aj v prípade, že sa hráč rozhodne rodinu za každú cenu zachrániť, hra ho nakoniec prinúti utekať osamote. Vidíme to na príklade Paula, ktorý sa má rozhodnúť, či bude utekať sám, alebo so svojim mladším bratom. Po rozhodnutí vziať brata so sebou si brat vyvrtne členok a Paulo sa znova čelí rovnakému rozhodnutiu. Ak sa opäť rozhodne pre brata, nakoniec sú obaja spozorovaní skupinou rebelov, ktorí zajmú Paulovho brata a on musí nakoniec aj napriek všetkej predošlej snahe ujsť sám. Mám teda pocit, že hra chce len interpretovať bolestivú skutočnosť, že migranti pri úteku strácajú svoje rodiny, a v skutočnosti hráča sama aj tak nasmeruje k rozhodnutiu, ktoré „potrebuje“ pre ďalší vývoj príbehu.

Po úteku z domova smeruje hlavná postava za hranice. Na ceste číhajú rôzne nástrahy v podobe nehostinnej prírody či rebelov, avšak objavujú sa aj kladní hrdinovia – vodiči nákladiakov, ktorí vždy poskytnú migrantom odvoz aspoň na časti ich cesty. Za pár dní sa postava dostane do cieľa – k hraniciam najbližšej krajiny. Tie sa zvyčajne dajú nelegálne obísť, alebo legálne „zaklopať na dvere“. Vždy, keď som zvolila rozhodnutie čestne dať hraničnej kontrole o sebe vedieť, objavil sa zrazu pracovník UNHCR a pomohol mi. V tomto momente mi hra pripadala ako „manuál pre utečencov“ – propagovala myšlienku, že keď sa utečenec na hraniciach prizná, nič sa mu nestane, krajina ho s radosťou prijme a všetko bude v poriadku.

Po dosiahnutí hraníc začína pomyselné ďalšie dejstvo každého príbehu. Migrant si tradične môže vybrať, či ostane v utečeneckom tábore, ktorý poskytuje základné bezpečie, alebo sa pokúsi začať nový život v novom svete. Problémom však často býva, že v krajine nie je legálne, neovláda jazyk a domáci obyvatelia krajiny sú voči nej nepriateľskí. Taktiež sa mi zdá, podobne ako tomu bolo pri úteku z domova, že hra aj v tomto momente sugestívne nabáda k jedinému správnemu riešeniu – čo najdlhšie ostať v utečeneckom tábore a nechať pracovníkov UNHCR, aby sa o vás postarali. 

Kritika:

My life as a refugee má jednu veľmi zaujímavú vlastnosť – po jej dohraní sa hráč neraduje z toho, že bol v hre úspešný, namiesto toho cíti smútok a súcit s africkými utečencami, čo bol veľmi pravdepodobne zámer tvorcov. Pozitívne hodnotím informatívnu stránku hry – už počas hrania, aj po skončení, prináša hráčovi informácie zo sveta utečencov. Po ukončení každého príbehu sa taktiež na obrazovke objaví nápis „Toto nie je hra,“ ktorý len umocňuje pocit, že niečo takéto sa naozaj vo svete deje a netreba to brať na ľahkú váhu.

Hra však na druhej strane podľa mňa vôbec nevyužila svoj potenciál. Ťažký pocit a výčitky svedomia pri rozhodovaní by omnoho viac umocnilo, keby hra nevyzerala ako gamebook, ale keby sa postavy hýbali, rozprávali, hráč by sám ovládal ich kroky a samozrejme, keby bola celá hra doplnená o hudobnú zložku. Rozumiem však, že takéto spracovanie vyžaduje oveľa väčšie množstvo financií a najmä času. Ako pri každej hre, ktorá ponúka rôzne možnosti rozhodovania, aj tu platilo, že bola zaujímavá najmä pri prvom pokuse – pri ostatných sa hráč dostával do skúmania vnútorných herných princípov a dospel k sklamaniu, že ho nakoniec aj tak dovedie k žiadanému výsledku.

Nepáčila sa mi typizácia postáv, ktoré boli takmer vždy vykresľované čierno-bielo. Uvítala by som trochu iné hlavné postav, alebo ich rozšírenie. Tiež mi veľmi vadilo, že mi chýbali informácie o konkrétnych postavách, ktoré keby som mala, vedela by som sa rozhodovať efektívnejšie (napríklad, keby som vedela, že môjmu známemu prievozníkovi sa nedá 100%tne veriť, nenechala by som u neho všetky svoje peniaze.) Je škoda, že hra vyšla v roku 2012, teda v situácii, kedy Európa ešte nezažívala migračnú krízu a situácia na hraniciach bola omnoho pokojnejšia a zvládateľejšia. Ak by hra vyšla v roku 2015, viem si predstaviť, že by sa mohla minimálne v oblasti naratívu rozšíriť do niekoľkých ďalších dimenzií. Myslím však, že aj napriek spomínaným nedostatkom, ktoré sa týkajú najmä prevedenia hry, si svoju hlavnú úlohu – informovať publikum o situácii utečencov a vzbudiť v nich súcit s týmito ľuďmi – splnila pomerne dobre. 

Zuzana Bobová, 427290