Analýza: The Migrant Trail

The Migrant Trail je hra o mexických utečencoch zdolávajúcich Sonorskú púśť. Skúma príbehy ľudí, ktorí sa snažia zlepšiť svoje životné podmienky aj napriek tomu, že tým riskujú všetko, čo majú, vrátane svojich životov.

Hra vznikla v roku 2014 za spolupráce spoločnosti Gigantic Mechanics a dokumentaristu Marca Williamsa. Je to v podstate sprievodný projekt k Williamsovmu dokumentu The Undocumented. Film analyzuje príčiny a dôsledky utečeneckých úmrtí pri ich snahe prekročiť Mexicko-Arizonskú hranicu, čo sa priamo odráža aj v hre samotnej. Cieľom hry je poučiť, upozorniť na zúfalú situáciu imigrantov a donútiť hráčov zamyslieť sa. Slovami autorov: „Je veľa hier o zabíjaní, ale len málo o smrti“.

Migrant Trail je rozdelená na dve časti, v jednej ovláda členov hraničnej hliadky, v druhej časti zasa utečencov snažiacich sa prekročiť hranice. Utečenecká časť je prepracovanejšia a hlbšia nielen čo sa týka príbehov, morálky a tém, ktoré navodzuje, ale aj samotných herných mechaník. To však neznamená, že časť hry s hliadkami je zbytočná či nezaujímavá. Poskytuje podstatný kontext pre to, aby sa hráč dokázal vžiť aj do opačnej myšlienok strany a nepozeral sa na celú situáciu ćiernobielo.

Imigrantská časť hry svojim spracovaním čerpá z náučnej hry Oregon Trail (na ktorú odkazuje aj svojím názvom), ktorej prvá verzia vznikla už v roku 1971. V Migrant Trail postupne ovládate jednotlivých členov utečeneckej skupiny na ich ceste cez púšť. Ku každému členovi sa viaže prológ, vysvetľujúci jeho situáciu, cieľ a motiváciu. Máte tu otca, ktorý chce v USA zarobiť peniaze na synovu operáciu, deportovaného robotníka, ktorý sa chce vrátiť k svojej rodine a životu či mladú ženu cestujúcu za svojim priateľom. Zároveň má každý člen vlastný štatistiky ako výdrž, pevná vôľa, množstvo finančných prostriedkov na nákup zásob a váhu, ktorú unesie. Nákup zásob je vlastne prvý okamih, kedy sa hráč musí rozhodovať. Zoberie viac vody alebo jedla? Koľko antibiotík bude potrebovať? Je lepšie kúpiť sveter, bundu, alebo oboje? Za nákupom nastupuje hra samotná. Prebieha jednoducho, skupina utečencov kráča po ceste až kým nenarazí na križovatku, kde sa hráč rozhodne, ktorou ďalšou cestou sa majú vybrať. Pri tom postave, ktorú ovláda, neustále ubúda eneriga a hydratácia a je na hráčovi aby rozhodol, kedy je ten správny okamih najesť sa a napiť. K tomuto sa ďalej pridáva snaha vyhnúť sa hraničným hliadkam (Stihneme prejsť cestu, než nás hliadka zbadá, alebo sa radšej otočíme a vyberieme inú cestu? Máme na to dosť surovín?) a viacero náhodných udalostí, ktoré sa môžu prihodiť. Člen skupiny sa zraní, máme ho opustiť, podeliť sa o antibiotiká, alebo to ignorovať a kráčať ďalej, aj keď pomalšie? Je lepšie si na noc oddýchnuť a zregenerovať energiu, alebo pokračovať v chôdzi za tmy, vďaka čomu strácame menej vody? Tieto a ďalšie problémy hráča čakajú na každom rohu a minimálne pri prvej ceste hrou ho nútia premýšľať, čo by v podobnej situácii spravil on.

Utečenci môžu dopadnúť rôzne. V ideálnom prípade dorazia na hranice, v horšom ich odchytí hliadka a odvezie na stanicu, v tom najhoršom zomrú od vyčerpania. V prípade úspechu a odchytenia nasleduje epilóg, hovoriaci o ďalšom osude daného človeka. A aj tu sa ukazuje, že nie všetko je čiernobiele. Ani úspešný prechod hranicami nemusí ústiť v šťastný život a aj napriek zastaveniu hliadkou môže postava zostať optimistická a dúfať v získanie víza.

Časť hry, kde hráč ovláda hliadku, prebieha podobne. Prológ, hra samotná, epilóg. Vidíte motiváciu každého strážnika. Aj keď doteraz mohol hráč nadobudnúť dojem, že hliadkári sú jednoducho zlí ľudia brániaci utečencom dostať sa k šťastnému životu, tu si začína uvedomovať, že hliadky sa ich snažia chrániť. Poskytujú prvú pomoc raneným a nachádzajú pozostatky mŕtvych.  Ak totiž imigrantská časť hry niečo ukázala, je to to, že život utečenca má od bezpečnosti ďaleko.

Ako strážnik hráč jazdí autom, opäť vyberá smer, ale tentokrát aj rozhoduje o rýchlosti, ktorou cestuje. Čím väčšia je však rýchlosť, tým menšie má zorné pole a tým väčšia je šanca, že minie njakú stopu. Každý strážnik je obmedzený na jednu 5-hodinovú službu. Každá zastávka, ktorú urobí aby preskúmal stopy či niekomu pomohol ho stojí istý počet minút. Aj tu je na hráčovi, aby rozhodol, či strávi 30 minút ošetrovaním raneného a ďalších 30 jeho odvozom na stanicu, alebo jednoducho strávi 10 minút jeho hodením do vozidla a zvyšných 50 využije na hľadanie niekoho iného, kto potrebuje jeho pomoc. V epilógu sa potom dozvedá, koľkým ľuďom pomohol, o koľkých úmrtiach upozornil rodinu a koľko utečencov umrelo, pretože im pomôcť nestihol. Tu som zažil jeden z nasilnejších okamihov hry. Po svojej prvej patrole si spokojne hovorím, že som zachránil 12 ľudí. Zbadám epilóg, kde sa ukáže počet imigrantov, ktorí zomreli, pretože som ich zachrániť nestihol. 43. Mojou prvou myšlienkou bolo, že pokiaľ sú tieto čísla len približne založené na realite, je to niečo neskutočné a neakceptovateľné. Hra tak dokázala to, o čo sa celý čas úspešne snažila. Poukázať na bezútešnosť  situácie ľudí, ktorí sú nútení opustiť svoje domovy  a vybrať sa na dlhú a nebezpečnú cestu, na konci ktorej ich tak či tak nečakajú žiadne istoty.

The Migrant Trail svoje posolstvo prezentuje úspešne aj vďaka svojmu audiovizuálnemu spracovaniu. To nie je nijak výnimočné, no fotografie, videá a melancholická hudba v prológoch a epilógoch správne navodzujú ťaživú atmosféru, vďaka ktorej je jasné, že sa hra zaoberá vážnymi témami.

Hra však nie je dokonalá. Pri prvom prejdení núti zamyslieť sa. Pri druhom začína frustrovať. Hráč sa prestáva zaoberať morálnou problematikou, začína ho zaujímať ako vyhrať. Predsa len ide o hru a pri opakovaných hraniach je človek k udalostiam v nej desesitizovaný. Je mu jedno, že José sa zranil, ak ho nechá vo svojej skupine, riskuje spomalenie a neúspech, čo je neprípustné. No hra je ťažká (čo je vzhľadom na tematiku dobre) a úspech ani napriek tomu nie je garantovaný. Ťaživá atmosféra a frustrácia z neúspechu tak nakoniec hráča odradia.

Časť hry s hliadkou má takisto svoje chyby. Mechanicky je chudobnejšia a v podstate sa nedá vyhrať vôbec. Je to len prierez službou troch strážnikov, ktorí si splnia svoju povinnosť a na konci dńa idú domov. Nepomáha, že záverečné štatistiky aspoň v mojom prípade často ukazovali iné čísla, než počas hry ani to, že počty mŕtvych nezodpovedajú realite. Podľa oficiálnych štatistík na hraniciach zomrie ročne asi 400 ľudí (údaj z roku 2009), takze nie je možné, aby ich počas jednej 5-hodinovej smeny zomrelo 40. To však mohol byť aj autorský zámer. Šokovať hráča natoľko, že si vyhľadá skutočné údaje.

Migrant Trail sa zdá byť vybudovaná tak, aby ju hráč prešiel iba raz. Vtedy je najsilnejšia, jej témy sú najjasnejšie, núti hráča myslieť a spytovať si svedomie. Uvažovať o svete, v ktorom žije a čo preň môže urobiť. Pri ďalšom hraní však o časť svojho čara prichádza, no to už nič nezmení na tom, že splnila svoju úlohu a hráča prinútila zamyslieť sa.

Ľubomír Škubal, 385989