Tuesday, November 10, 2015

Endgame Syria - analýza



Hra Endgame Syria od britského vývojárskeho štúdia GameTheNews je interaktívnym spracovaním vojenského konfliktu v Sýrii. Hra bola vydaná v roku 2012 a je dostupná pre PC, pre platformy Mac a Android existuje v upravenej verzii Endgame Eurasia. Ide o stratégiu hranú v kolách, kde hráč rozhoduje za stranu rebelov bojujúcich proti vládnemu režimu. Vývojári, ktorí sa vo svojej tvorbe zaoberajú takpovediac žurnalistickým spracovávaním aktuálnych tém formou hier tu hráčovi ponúkajú  možnosť vžiť sa do tejto občianskej vojny a preskúmať, ako ju ktoré faktory a rozhodnutia ovplyvnia. V mojej analýze sa budem venovať PC verzii Endgame Syria. 


Hneď v hlavnom menu je človeku prezentovaná hlavná výzva hry, skúmať spomínaný ozbrojený konflikt. Takisto sa človek jednoducho dostane k informáciám o zdrojoch, z ktorých autori pri tvorbe hry čerpali a k vysvetleniu, prečo zvolili práve formu hry. S ich odôvodnením, že hry ako nové médium otvárajú nové možnosti svojmu publiku, úplne súhlasím. Doplním ho ešte tým, že hra svojmu adresátovi umožňuje dianie ovplyvňovať a interaktívne skúmať, a tým mu dáva motiváciu (hráč vidí dôsledky svojich činov) a zároveň ho núti premýšľať o téme hlbšie. Za zaujímavý prvok považujem odkaz na stránku, kde sa hráči môžu dozvedieť viac o aktuálnom stave v Sýrii či pomôcť sýrskym civilistom, ktorý podčiarkuje úmysel autorov sprostredkovať osvetu o sýrskej občianskej vojne.

Po začatí hry je hráčovi ponúknutý tutoriál, ktorý mu vysvetlí jeho možnosti a herný cieľ: poraziť Assadov režim. Ten hráč môže dosiahnuť dvojako, buď úplnou porážkou režimu odstránením všetkej jeho podpory alebo uzavretím mieru. Ak však podpora rebelov klesne na nulu, bude povstanie porazené. Keďže úlohou hry je byť interaktívnym simulátorom spomínaného konfliktu, je veľmi lákavé vyskúšať, čo ktoré činy spôsobia. Tu je zreteľne vidieť „magický kruh“ hry, kedy hráč oddeľuje dianie v hre od skutočnosti – som presvedčená, že drvivá väčšina ľudí sa by v pozícii veliteľa rebelov nesnažila konflikt predĺžiť či používať čo najneefektívnejšie metódy, len aby videla, čo sa stane. Hráč je takisto varovaný, že všetky jeho činy majú následky a skutočne ovplyvňujú výsledok simulovaného konfliktu. Tým je na jednej strane hráč vyzvaný experimentovať, na druhej strane je naňho kladený morálny apel rozhodovať tak, aby sa mohol stotožniť s výsledkom.

Herný interface je pomerne jednoduchý a priamočiary. Keďže sa jedná o stratégiu, nie je prekvapivé, že herné rozhranie má taktický charakter. Na ľavej strane obrazovky sú umiestnené ukazovatele podpory oboch strán, kde zelená hodnota predstavuje aktuálny stav. V pravom hornom rohu sa nachádza počítadlo týždňov (kôl) a obetí konfliktu. Hra začína po takmer dvoch rokoch konfliktu a desiatkach tisícov obetí, čo podľa mňa hráčovi pridáva motiváciu, toto súperenie čo najskôr a najšetrnejšie ukončiť. V strede obrazovky sa nachádza priestor pre samotnú interakciu s hrou. Tá prebieha používaním „kariet“, ktoré hráč myšou presúva zo svojej zásoby napravo na prázdne miesta v centrálnej časti okna hry. Karty samotné obsahujú symbolickú reprezentáciu svojho obsahu pomocou siluety. To považujem za dômyselné, pretože tak neodvádzajú pozornosť od ťažiska hry (rozhodnutí), no zároveň stále poskytujú hráčovi vizuálnu reprezentáciu obsahu karty. Po kliknutí na ľubovoľnú kartu sa nad zásobou zobrazí jej podrobnejší popis, čo pre mňa bolo poučné hlavne pri vojenských jednotkách. Tieto informácie ich zasadili do kontextu a dali im „tvár“, takže som ich vnímala ako čosi viac než len útočné a obranné čísla, ktoré môžu pomôcť vyhrať hru; videla som za nimi vojenské oddiely, ktoré v skutočnej Sýrii reálne bojujú. V hre samotnej potom môžu bližšie údaje hráčovi napovedať, aké dôsledky daná karta môže mať, čo robí jeho rozhodovanie komplexnejším.

 Herné kolo je v Endgame Syria rozdelené na dve fázy, politickú a vojenskú. Na začiatku každej fázy sa na základe predošlého vývoja odohrávajú rôzne udalosti, ktoré niektorej alebo obom stranám pridajú či odoberú časť podpory. Špeciálnou udalosťou je ponúknutie mieru. Hráč vždy reaguje na postup režimu, má teda vždy možnosť zvoliť v rámci svojich možností ten najoptimálnejší postup. Dôraz sa kladie na jeho priority: bude sa snažiť ukončiť konflikt čo najrýchlejšie za cenu civilných obetí či iných katastrof? Vrhne sa do bezhlavého útoku alebo sa stiahne do obranného panciera? Zatiahne do konfliktu aj Európu či Ameriku alebo sa bude spoliehať len na lokálnych spojencov? 

V politickej fáze má hráč možnosť zahrať dve karty a tak získať podporu či rozličné výhody od spojencov. Tu si hráč musí ujasniť svoj plán a pripraviť sa na nadväzujúcu vojenskú fázu. Je zaujímavé všimnúť si, že hráč má zvyčajne na výber z dvoch protichodných možností: posilniť svoju pozíciu alebo sabotovať súpera. Možnosti  vlastného rozvoja sú takmer vždy výhodnejšie, čo sa zhoduje s mojím presvedčením a skúsenosťou z iných hier aj zo života, že snaha paralyzovať súpera je nevýhodnejšia než sa ho pokúsiť prerásť.
 
Vo vojenskej fáze majú obidve strany možnosť zahrať štyri karty vojenských jednotiek. Za použitie každej jednotky hráč „platí“ určitým množstvom podpory. Ak je útočné číslo jednotky väčšie než obranné číslo súperovej jednotky, tento rozdiel sa odčíta od podpory porazenej strany. Dôležité je poznamenať, že jednotky vždy bojujú štýlom jeden na jedného, v čom vidím okrem implementačnej jednoduchosti aj reprezentáciu izolovanosti ozbrojených stretov v sýrskej občianskej vojne. Toto riešenie taktiež hru ponecháva nekomplikovanou, čo hráčovi dáva väčší prehľad o jej priebehu a teda mu aj uľahčuje rozhodovanie. Ďalšími dvoma charakteristikami jednotiek je počet civilných obetí, ktoré ich použitie spôsobí, a šanca zapríčinenia závažnej civilnej katastrofy. Tieto dve charakteristiky by mali mať vplyv na udalosti, ktoré sa odohrajú v ďalšom kole, čím by predstavovali dopady konkrétnych vojenských činov. Sú ale pravdepodobne definované pomerne vágne či náhodne, pretože asi v polovici prípadov v mojich hrách nasledujúcu udalosť neovplyvnili či nemali očakávané výsledky, čo podkopáva jeden z hlavných cieľov tejto stratégie – čo najrealistickejšie zobraziť dôsledky hráčových rozhodnutí.


Hra sa končí koncom  občianskej vojny. Pri každom jej výsledku, či už pri vojenskom víťazstve rebelov, uzavretí mieru či víťazstve režimu sú hráčovi prezentované odhady toho, ako by mohol vyzerať ďalší vývoj v Sýrii. Hráčove rozhodnutia o získavaní podpory a použité jednotky ako aj kroky režimu na tieto odhady vplývajú, má teda len čiastočnú kontrolu nad tým, k akému výsledku dospeje. Po niekoľkých opakovaniach hry som dospela k názoru, že tieto predpovede sú hráčom pomerne málo ovplyvniteľné, no napriek tomu spĺňajú svoj účel - dať mu predstavu o tom, aké dôsledky by jeho rozhodnutia mohli mať. Tieto predpovede považujem za hlavné posolstvo titulu: uvedomiť si, že ani pri najlepšej snahe nie je pri takomto probléme možné dospieť k ideálnemu výsledku. Napriek tomu by som uvítala, keby boli o niečo prehľadnejšie a konkrétnejšie, pretože som bola v rozpore s mojimi očakávaniami niekoľkokrát konfrontovaná s priam „vyčarovanými“ predpoveďami, ktoré neodrážali moje rozhodnutia.

 
Hra je podľa mňa veľmi dobre hrateľná, po grafickej stránke prehľadná a sprevádzaná skromnými, no trefnými zvukovými efektmi a krátkou dynamickou hudobnou témou. Napriek tomu, že ide o vážnu hru, som v nej bola motivovaná experimentovať. Chýbala mi ale možnosť hrať aj za druhú stranu konfliktu, prípadne proti ľudským hráčom. Takisto mám dojem, že hru je vždy možné vyhrať –v priebehu hry má strana rebelov lepšie možnosti získavania podpory a a priaznivého výberu jednotiek. Toto ale skôr považujem za dizajnový prvok „vždy hráčovi umožniť vyhrať“ než za posolstvo „rebeli za každých okolností vyhrajú“. Ďalším rušivým prvkom bola nemožnosť sledovať príčiny toho, čo sa stalo, či prečo mám v danom kole na výber len z určitých kariet. Škoda, že sa developeri trocha viac nevyhrali s prehľadnosťou použitých mechanizmov, verím, že by tým podporili hlbšie pochopenie témy hry.

Endgame Syria bola prvou hrou na aktuálnu tému, s ktorou som sa stretla. S jej dôrazom na priblíženie sýrskej občianskej vojny širokému záberu publika považujem za oprávnené nazývať ju žurnalistickým dielom. Napriek svojim nedostatkom a pozorovateľnej unáhlenosti jej vývoja (preklepy) sa javí byť dobre fakticky fundovaná a realistická. Ukazuje svojim hráčom politické machinácie, ktoré za týmto konfliktom stoja, sprostredkúva im základný prehľad o tom, kto a akými prostriedkami proti sebe bojuje, necháva ich skúmať rôzne možnosti vývoja a prezentuje im aj ich možný dopad. Je dostatočne jednoduchá a pritom pútavá na to, aby zaujala veľký rozptyl hráčov - aj takých, ktorí inak hry nehrávajú či sa nijak špeciálne nezaujímajú o sýrsky konflikt. A v neposlednom rade ich stavia pred výzvu, praktickú aj morálnu: dokážu (aspoň v tejto simulácii) uspokojivo ukončiť  občiansku vojnu v Sýrii?

Barbora Kompišová, 445574

2 comments:

  1. Kvalitní analýza na dobré stylistické úrovni!

    ReplyDelete
  2. Kvalitní analýza na dobré stylistické úrovni!

    ReplyDelete