September 12th

„This is not a game.“ Prvá vec, ktorú sa človek dozvie, ak sa rozhodne zahrať si hru, či skôr „hru“, September 12. Jednoduché, výstižné a trochu mätúce. Rovnako ako hra samotná. Aspoň na prvý dojem. Jemne vtipný názov 12. september fungujúci ako metafora „toho, čo nasledovalo po 11. septembri“ jasne naznačuje, o čo pôjde. O vojnu proti terorizmu. Žiaden zdĺhavý a relatívne komplikovaný tutorial (ako napríklad u hry McDonald’s). Pravidlá sú jednoduché – môžeš strieľať alebo nemusíš.
„Hráč“ dostane k dispozícii len mieridlo. Nič viac. Žiadne životy, žiadne skóre, žiaden časový limit. Len mieridlo umožňujúce odpaľovať rakety. A pohľad na kúsok mesta, kúsok životného priestoru obyvateľov tohto mesta. A je na hráčovi či zasiahne. Ulicami sa mihá kopec civilistov, občas nejaký terorista. Dalo by sa za cieľ „hry“ považovať zničenie týchto pár jedincov so zbraňami? Za pokus to stojí. Problém je v tom, že zbraň je príliš ničivá. Každý zásah zničí kus mesta, ba čo viac, často zasiahne aj civilistu. To prekvapivo, ale vo svojej podstate pomerne výstižne vedie k náreku pár okoloidúcich a ich následnej premene na teroristov. A tak sa po pár minútach snahy hráč pozerá na napoly zničené mesto plné teroristov. Refresh stránky a nový pokus. Výsledok? Vlastne ten istý.
Hra je teda samozrejme jedna veľká metafora. Kritizujúca metafora. Zaujalo ma, že v úvode je napísané, že táto simulácia (pretože „toto nie je hra, toto je simulácia“) má človeku ukázať niektoré aspekty vojny proti terorizmu. Podľa mňa však ukazuje len jediný aspekt. Singulár. Obmedzenosť voľby a jej následný efekt eliminujú použite množného čísla. Aspekt, ktorý nám hra ukazuje je teda jasný a asi by sa dal vyjadriť trochu klišéovitým „násilie plodí ďalšie násilie“. Nechcem vyjadrovať svoj súhlas, či nesúhlas. Len konštatujem.
Ale mám pocit, že autor asi nemá na nárazníku svojho auta nálepku „I vote for Bush“.

Richard Lavrík